Práca po skončení školy

V živote človeka asi vždy aspoň raz nastane chvíľa, keď si hľadá prácu. Väčšina z nás nevie prísť iným spôsobom ku peniazom, aj keď sa to samozrejme dá. Niektorí sa rozhodnú podnikať – majú dobrú myšlienku, vypracujú si podnikateľský zámer a pustia sa do zápasu s byrokratickou mašinériou.

Ale nie o tomto bude reč. Poďme pekne po poriadku. Dievča alebo chlapec skončia učňovskú školu učňovskou skúškou, strednú odbornú školu alebo gymnázium maturitou, vysokú školu štátnicou. Skončili teda teoretickú prípravu pre budúce zamestnanie. Určite je dobré, keď absolvent má predstavu, čo by chcel robiť, kde by to chcel robiť a v neposlednom rade, aj koľko by chcel na začiatok zarobiť.

Nastupuje fáza intenzívneho hľadania voľných miest – internet, inzeráty v celoštátnych denníkoch a časopisoch, v lokálnych periodikách, cez rodičov, prostredníctvom známych a priateľov, dá sa aj cez personálne agentúry. Ďalší krok je buď osobné obiehanie jednotlivých firiem alebo rozposielanie písomných žiadostí. V oboch prípadoch je dobré mať spracovaný profesijný životopis a žiadosť o prijatie do zamestnania.
Profesijný životopis čerstvého absolventa bude obsahovať zatiaľ väčšinou len informácie o priebehu základnej školy a ďalších štúdií.

Ak absolvent počas svojho štúdia pracoval ako brigádnik, je vhodné uviesť do životopisu aj túto informáciu. Akákoľvek prax je u každého zamestnávateľa vítaná. Ďalej treba uviesť svoje schopnosti a zručnosti – jazykové, počítačové, technické a pod. Určite netreba zabudnúť aj na účasti na seminároch, či školeniach, pri ktorých absolvent získal certifikát. Všetko sa počíta.

Upozornenie: klamať sa nevypláca! Životopis musí byť pravdivý.

Verte, skôr, či neskôr vyjde každá lož najavo. Ale netreba byť ani bezdôvodne skromný. Ak absolvent vie o nejakých svojich prednostiach, treba ich uviesť.

Žiadosť o prijatie do zamestnania nemusí byť siahodlhá. Okrem osobných údajov, bude obsahovať uchádzanie sa o konkrétnu pracovnú pozíciu (ak je takáto voľná a absolvent má o ňu záujem), alebo len tak všeobecne o pozíciu, na ktorú má daný absolvent predpoklady. Je dobré aj do žiadosti uviesť svoje schopnosti a zručnosti, ako aj doteraz nadobudnutú prax a termín, ku ktorému by chcel nastúpiť, prípadne uviesť, že môže nastúpiť okamžite.

Hobby – niekedy sa môže zmeniť na zamestnanie…

Asi si mnohí položíte otázku, prečo spomínam hobby práve na webe na tému práca. No tieto veci sú úzko spojené. Alebo môžu byť.

Hobby, čiže koníček, záľuba – je to obľúbená činnosť. Najčastejšie sa tým rozumie mimopracovná aktivita. Ako koníček môžeme mať úplne akúkoľvek činnosť. Niekto lepí modely, iný pracuje na záhrade, ďalší vyrába fotografie.

Hobby ako rozmer osobnosti

Prax ukazuje, že ľudia, ktorí majú širšie záujmy majú bohatší život. Ak si hľadáte manželského partnera, alebo chcete o niekom vedieť viac, jeho aktívne záľuby sú je prvou otázkou, ktorú by ste mali položiť. Ak má niekto hobby, minimálne to znamená, že sa nenudí. A už to je signál, že to nie je plochý človek. Nuda totiž prináša pasivitu. Pasivita znižuje motiváciu a posilňuje nudu. S človekom, ktorý nemá hobby býva nuda. (Samozrejme, nepočítam prípady, ak niekto za svoju aktívnu záľubu označí napríklad čítanie, no v skutočnosti poslednú knihu dočítal pred dvoma rokmi.)

Aktívna záľuba znamená, že sa jej človek venuje bez toho, aby ho k tomu niekto nabádal. A robí to sám od seba vždy keď má voľno. A keď má voľna málo, tak si aj tak na svoju záľubu dokáže nájsť čas. Aj keby mu rodina, či práca chceli stáť v ceste.

Hobby ako relax

Mať hobby po práci je dôležité. Je to forma aktívneho odpočinku po práci. Koníček slúži k rozšíreniu záujmov, znalostí. Prináša pocit spokojnosti, zadosťučinenia, radosti. Človek s bohatou sebarealizáciou je príjemný, má čo zaujímavé povedať. Nespráva sa závisle – nie je odkázaný na pasívnu zábavu po práci.

Hobby ako práca

Jedna z najideálnejších kombinácií je stav, kedy sa hobby stane zamestnaním. Také šťastie sa pritrafí len málo ľuďom. No ak sa to stane, človek svoje hobby – pardon – prácu môže vykonávať s plným, úprimným a nefalšovaným zaujatím. V plnom nasadení. To sa spravidla prejaví aj v špičkových výsledkoch práce.

Ak teda máte nejakú oblasť, ktorá je pre vás hobby, skúste ju čo najviac integrovať do svojej práce. Viem, chirurg, ktorý má hobby v kopaní záhradky asi svoj koníček a prácu nespojí. Ale ak vás bavia počítače a novinky z IT sveta, stojí za úvahu živiť sa nimi – napríklad, ako systémový administrátor. Alebo, ak viete písať, ako človek ktorý pre noviny recenzuje prístroje. Aj to môže byť práca spojená so zábavou.

Pracovné agentúry

Keď si hľadáte prácu, môžete postupovať rôznymi spôsobmi. Chodiť po jednotlivých firmách, navštíviť úrad práce, čítať a podávať inzeráty. Jedným zo spôsobov je využiť aj služby niekoho, kto ponúka sprostredkovanie zamestnania. Bežne sa tomu hovorí pracovná agentúra.

Ide o firmu, ktorá zhromažďuje databázu záujemcov o rôzne pracovné pozície, ako aj firmy, ktoré ponúkajú voľné pracovné miesta.

Pracovné agentúry spravidla vedia správne spojiť záujemcu o prácu so zamestnávateľom. Asi najlepšie sa cez pracovné agentúry hľadá práca na vysoko kvalifikovaných pracovných miestach. Vyplýva to už z podstaty toho, ako sa tieto agentúry „živia“. Ak zoženú pracovníka, ktorý vo firme nastúpi, dostanú za to odmenu. Je preto jasné, že firma nepotrebuje platiť pracovným agentúram za pracovníkov, akých je na trhu dostatok, alebo dokonca prebytok. Práca, ktorú môže robiť kde – kto sa obsadí ľahko. No práca vysoko kvalifikovaného špecialistu je často problém. Na pracovnom trhu nemusí byť vôbec žiadny voľný záujemca o takú pozíciu. A tu môžu firme pomôcť pracovné agentúry. Môžu osloviť aj ľudí, ktorí sú zamestnaní a dať im lepšiu ponuku firmy, ktorá aktuálne potrebuje obsadiť podobnú pozíciu.

Preto je výhodné, ak váš profesijný životopis (CV) odnesiete aj do niektorej pracovnej agentúry. Nikdy neviete, či zakrátko nebudú mať klienta, ktorý hľadá práve vás. Niektorí zamestnávatelia majú s pracovnými agentúrami zmluvy a voľné pracovné miesta ani neinzerujú. Aj vtedy je výhodné, ak o vás vedia práve pracovné agentúry. Živia sa dohadzovaním práce, je v ich záujme, aby vám ju našli.

Pracovné agentúry spravidla ponúkajú služby tak, že pre budúceho zamestnanca sú celkom zadarmo. Nemusíte preto platiť nejaký poplatok za sprostredkovanie zamestnania, či poplatok za „vstupný pohovor“. Naopak – ak od vás nejaká pracovná agentúra chce peniaze za to, že by vám zohnala zamestnanie, veľmi spozornejte. Predtým, než naletíte lákavej ponuke, skúste si nájsť referencie. Nech nenaletíte na lep nejakému podvodníkovi, ktorý v inzeráte sľubuje lukratívnu prácu, napríklad v zahraničí. Zaplatíte mu nejaký poplatok a už sa vám neozve…

Nevynechajte internet, pracovné agentúry majú svoje stránky, často s možnosťou on-line vložiť svoje predstavy o práci a hľadania voľného pracovného miesta.

Dochádzanie do práce

Ľudia, ktorí dochádzajú denne z dediny do mesta autobusom alebo vlakom, nepokladajú dochádzanie za niečo nezvyčajné, pretože si naň jednoducho zvykli. Svoj čas strávený v meste prispôsobujú spojom a aj počas cesty si už zvykli na svoje rituály a nie je to pre nich nič neobvyklé, alebo niečo, nad čím by sa mali pozastavovať.

Ale ak sa niekto zrazu prisťahuje na dedinu, je preňho dochádzanie do mesta rovnakou novinkou a nezvykom ako napríklad to, že si v obchode musí objednať chlieb alebo pečivo, alebo vytiahnuť ho doma z mrazáku, ak si ho zabudne objednať. Takže prisťahovalec vidí situáciu inak ako domáci obyvatelia.

Keď som aj ja začala denne dochádzať do práce autobusom, vravela som si že je to len dočasné, pretože bez auta sa na dedine aj tak nezaobídem a že teda chvíľku to dochádzanie vydržím. Prvú cestu autobusom som absolvovala s otvorenými očami a natrčenými ušami.

Snažila som sa tipovať a spoznávať ľudí, s ktorými budem dochádzať. Za oknom som pozorovala kraj, po ktorom sme sa viezli a cítila som sa fajn. Vravela som si: ešte, že je jar, aspoň je na čo pozerať, obzerala som si domy, dvory a najmä predzáhradky, naberala som inšpiráciu o kvetoch, úpravách na dvoroch a podobne. Takýchto bolo mojich pár prvých ciest.

Raz si predo mňa sadli dve ženy, celkom sympatické a približne v mojom veku. Nechtiac som si vypočula ich rozhovor, lebo im ani nevadilo, že ich niekto počúva. Najskôr sa bavili o stretávke zo strednej školy (zistila som, že sú to moje rovesníčky). Potom prešli v rozhovore na umelé nechty, na účesy a na to, že jedna z nich schudla a druhá ju za to pochválila. Ešte aj táto téma sa mi páčila.

Až kým som sa nedozvedela, prečo tá žena tak „dobre schudla“. Bola totiž na operácii „zlatej žily“ a pekne nahlas poopisovala, ako sa bála niečo zjesť, lebo ju bolelo to pozašívané..veď viete, čo. To už sa mi teda ako téma rozhovoru v autobuse veru nezdalo, tak som skúsila „vypnúť odposluch“ a pospať si: dokonca sa mi to podarilo, takže cesta pokračovala opäť príjemne.

Takto „vypínať odposluch“ som sa naučila už dávnejšie v práci, keď som si potrebovala v kľude niečo premyslieť vytvoriť a podobne. Nakoľko nie som v nej sama, ťažko sa mi sústreďovalo a tak som sa potrebovala naučiť nepočúvať a nedať sa vyrušiť. Spočiatku som tak vypínala nasilu, neskôr už akosi automaticky. Tak to šlo aj v tom autobuse.

Ak ma nezaujala téma, na ktorú sa bavili tí pred alebo za mnou, vypla som a pospala som si. Ale ak bola téma zaujímavá, neraz mi to zlepšilo deň.

Vozí sa totiž s nami jeden starší pán, ktorý má vynikajúci dar reči a nekonečne veľa zážitkov a príbehov. Časom som sa pristihla, že si sadám tak, aby som počúvala jeho zaujímavé rozprávanie. Má dosť sýty hlas a tak ho počuť aj o dve rady sedadiel ďalej. Napríklad minule, keď sa vodičovi pokazil strojček na snímanie čipových kariet a šofér dobrých 10minút riešil tento problém, ten pán rozprával susedovi na vedľajšom sedadle, že aká je toto doba, čo nás núti mať všetko pretechnizované.

Že kedysi keď sa vodičovi pokazili klieštiky, mohol vziať aj klinec a predierovať lístky a šlo by sa hneď ďalej. Nerozprával to nahnevane, skôr vtipne porovnával ako sa jazdilo kedysi a dnes a ľudia naokolo mu prikyvovali. Rovnako vtipne opisoval zas ďalší raz, ako sa ho deti snažili naučiť písať smsky. To sa na ňom smial skoro celý autobus J. Takže takúto výhodu som si spravila z cestovania autobusom. Okrem toho, že vnímam peknú krajinu naokolo, vnímam aj ľudí a dozvedám sa všeličo nové. Pomaly už vnikám aj do problematiky volieb starostu obce, hoci zatiaľ ako tichý pozorovateľ.

Počúvam ľudí po ceste do a z práce (a to viete, koľko ľudí, toľko názorov, ja si ten svoj budem musieť vytvoriť tiež sama). Ale je zaujímavé počúvať tieto debaty. Časom prichádzam aj na to, že cestovať autobusom je pre mňa výhodnejšie ako cestovať autom a do kúpy auta sa nejdem hrnúť. Jednak, je veľmi neistá doba, čo sa týka zamestnania, ale aj kvôli iným výhodám cestovania autobusom: napríklad: vyhnem sa raňajšiemu stresu, pretože nie som nejaký excelentný šofér a šoférovať hneď ráno, niekedy ešte za tmy by mi zrejme robilo problém.

Cesta je väčšinou pomedzi hory a ja by som stále čakala, kedy mi nejaká srnka či niečo iné vbehne do cesty. Takto je za nás v strehu šofér, na ktorého sa spoliehame a my si sedíme a oddychujeme J. Alebo túto zimu: stále bol buď sneh, poľadovica, dážď so snehom, hmla a podobne..v takom počasí šoférovať? Radšej sedieť niekde pri okne a driemať alebo si rozhovorom, či pozorovaním krajiny navôkol spríjemniť cestu, čo poviete?

Napísala Mortysha