Dávate almužnu?

Neviem ako je to v menších mestách, ale v Bratislave je to tak, že ak sa prejdem po centre jedným smerom osloví ma aspoň päť žobrákov a každý sa dožaduje drobných. Keď sa z mesta vraciam oslovujú ma tí istí alebo iní žobráci, ktorí by chceli peniaze.

Medzitým stretnem aspoň troch až piatich predavačov časopisu Nota Bene, ktorí by radi predali svoj časopis, aby som im tak pomohol. Robia na mňa potom rôzne opičky, pretože ja si nič nekúpim. Opičky, o ktorých hovorím sú mi veľmi nepríjemné, pretože títo predavači sa na mňa pozerajú ako na vraha, ako na zločinca, ktorý je úplne bezcitný, ak si u nich nekúpil časopis.

Vôbec si neuvedomujú, že ich je v meste tak veľa, že ak si kúpim časopis u jedného, všetci ostatní majú smolu. Ale oni nevedia, či ja ten časopis už mám alebo nemám. A tak ma citovo vydierajú, aby som si kúpil časopis u nich, prípadne aj niekoľkokrát.

Radím tieto dve veci vedľa seba ako žobranie pretože o nič iné nejde. Časopis, ktorý predávajú je vlastne symbolický produkt, ktorý má opodstatniť, prečo ten človek očakáva naše peniaze. Je mi úplne jedno, či človek, ktorý žobre otrčí klobúk bez akéhokoľvek argumentu, alebo tam bude nariekať, že chce peniaze na jedlo.

V každom prípade ide o človeka, ktorý sa pravdepodobne nevie, alebo často skôr nechce živiť iným spôsobom a očakáva, že bude dostávať peniaze od druhých ľudí len tak.

Samozrejme je veľmi ušľachtilé ak niekto ponúkne peniaze žobrákovi, pretože má pocit, že tým niečo vyriešil. V skutočnosti nevyrieši nič. Mnoho žobrákov sú profesionáli, ktorí sa tým živia, pretože zistili, že im neprekáža pobyt v meste niekde kľačiac na zemi. Potom nie je taký problém vyčkávať a a zbierať drobné.

Iní ľudia sú možno na žobranie odkázaní naozaj, avšak budú sa hanbiť alebo okúňať ísť von a požiadať o peniaze. Toľko by možno stačilo povedať ku žobrákom.

A teraz sa pozrime na náš rozpočet.

Kto platí žobrákom? Veľmi často je na vstupe našej túžby zaplatiť žobrákovi, akýsi pocit výčitiek svedomia alebo ako to nazvať, kedy človek má pocit, že ak ja mám veľa peňazí, tento chudák nemá žiadne, vyliečim si tak výčitky svedomia, že ja som schopnejší. Pravdepodobne toto môže stáť na vstupe, prečo mnohí ľudí zaplatia žobrákom.

Druhý dôvod prečo platia ľudia peniaze žobrákom je pravdepodobne ľahostajnosť. A to je asi ten horší prípad. Mnoho ľudí má peniaze vo vrecku a keď vidia žobráka zľutujú sa nad ním a nejakú tú korunku mu hodia.

Problém je v tom, že platenie žobrákom v podstate nemá dno. Koľko mám zaplatiť žobrákovi, aby bol spokojný? Aby som mu naozaj pomohol? Pomôžu mu naozaj mince? Je tu akési kolektívne sprisahanie, kedy si povieme, no áno, keď každý dá niekoľko málo mincí, žobrák získa celkom zaujímavú sumu a nikoho to pritom nebude bolieť. Je to celkom logická a sociálna úvaha.

Problém však nastáva vo chvíli keď si uvedomíte, že tých žobrákov je v meste niekoľko. A ak sa rozhodnete pomôcť mu raz, mali by ste pomôcť aj druhý raz, aspoň logicky to tak vychádza, pretože ak mám dnes súcit s chudákom človekom, ktorý možno je bezdomovec, prečo by som ten súcit nemal mať zajtra.

No a ak stretnem v meste desiatich žobrákov, každému by som mal zaplatiť, pretože ak chcem pomôcť jednému v núdzi, mal by som aj ostatným.

A tým sa dostávam do situácie, kedy vlastne neviem koľko mám peňazí minúť práve na žobrákov. V istej chvíli sa môže stať, že na žobrákov padne nie zanedbateľná časť mojej výplaty, pretože si vynútia rôznymi spôsobmi, aby som im zaplatil.

Samozrejme ak každému hodím len niekoľko drobných, asi to nikdy nespočítam. Ale ľudia, ktorí hádžu peniaze žobrákom častejšie, by si mohli urobiť malý súčet, koľko im nahádžu, a čo si tým riešia.

Pravdepodobne jedným z dôvodov prečo prispieť žobrákovi je deklarovať pocit, že nie som lakomec. Problém je v tom, že to nie je len otázka lakomstva. Ak žobrákovi pomôžete vlastne ho podporíte v jeho remesle – biede. Ak dostáva dostatočné množstvo peňazí nie je ničím nútený, aby menil svoj životný štýl alebo návyky. Proste môže sa živiť žobraním. No ak ho to živí, tak už nemá dôvod žobrať. Máte súcit k niekomu, kto sa vie uživiť?

Ak sa dohodneme, že byť žobrákom je byť pomerne nedôstojná práca a vlastne všetci by sme takému žobrákovi chceli radi pomôcť, možno výhodnejšie pre týchto neborákov by bolo keby sme im hádzali učebnice.

Aby sa títo ľudia mohli trošku dovzdelať a zaradiť sa do normálneho života.

Avšak tu už asi narazíme na úsmev čitateľa, ktorý veľmi dobre vie, že tento zaujímavý fenomén sa asi nedá riešiť asi jediným článkom.