Vývoj na Slovensku po roku 1948

Vývoj hospodárstva na Slovensku v období rokov 1948 – 1989

Po februári 1948 dosiahli pozoruhodný rozvoj výrobné i nevýrobné odvetvia národného hospodárstva Slovenska. Došlo k prudkému rastu priemyselnej výroby, počet pracujúcich v priemysle sa štvornásobne zvýšil. Bolo postavených viac ako 300 priemyselných závodov, nastali zmeny v odvetvovej štruktúre a teritoriálnom rozmiestnení.

Začali sa prudko rozvíjať odvetvia – závody priemyselnej prvovýroby „priemyselných polotovarov“, pričom finalizácia výroby a následný predaj prebiehala v iných priemyselných závodoch, v mnohých prípadoch mimo územia Slovenska (obvykle v Čechách). Keďže spracovávali prevažne dovážané suroviny, ich prevádzka bola veľmi ľahko zraniteľná.

Výrazne sa zvýšil význam odvetví ťažkého priemyslu – nadpriemerný rast zaznamenal strojársky, elektrotechnický a kovospracujúci priemysel, chemický a gumárenský priemysel. Rozvíjalo sa baníctvo a s ním súvisiace odvetvia. Z odvetví ľahkého priemyslu bolo nad priemerom len odvetvie skla, keramiky a porcelánu. Relatívne poklesol podiel tých odvetví, ktoré využívali prevažne domáce suroviny a materiály (priemysel stavebných hmôt, papiera a celulózy, drevospracujúci, potravinársky).

Úprimne treba priznať mimoriadny prínos socialistickej industrializácie Slovenska k jeho všeobecnému regionálnemu rozvoju. Industrializácia významne podporila rozvoj jednotlivých miest, zvýšila sa urbanizácia, zvýšila sa životná úroveň obyvateľov.

K negatívam patrila:

• zlá odvetvová štruktúra priemyslu – energeticky veľmi náročné odvetvia
• porušenie vzťahu medzi vytvorenými pracovnými príležitosťami a zdrojmi pracovných síl
• disproporcie aj medzi primárnymi zdrojmi energie a miestami lokalizácie odvetví náročných na energiu
• vážne narušovanie životného prostredia
• nedostatky v organizácii a riadení priemyslu

Celé toto obdobie sa nieslo v znamení centralistickej politiky a v znamení plánovania (ročné plány, päťročnice a pod.). Trošku vzrušenia nastalo v roku 1968 v rámci reformného procesu označovanému ako „Pražská jar“, kedy sa začal otvorenie kritizovať pražský centralizmus a nerovnoprávne postavenie Slovenska v ČSR. V ekonomike sa mali zladiť plány s trhom a vytvoriť priestor na súkromné podnikanie. Tento reformný proces bol v auguste 1968 násilne prerušený vpádom vojsk Varšavskej zmluvy.

Keďže bola uzákonená povinnosť pracovať, bol zamestnaný skoro každý občan v aktívnom veku. Existovala prezamestnanosť a výkonnosť ekonomiky a hospodárstva zodpovedala týmto skutočnostiam. V tej dobe boli „dobrovoľne nezamestnaní“ považovaní za asociálne živly a príživníkov, ktorých bolo možné väzobne stíhať.

Z tohto pohľadu mali zamestnanci pomerne silné sociálne istoty. Vedeli, že plat, aj keď nie príliš vysoký, určite dostanú, po čase sa pomerne jednoducho dostanú aj k nejakému finančne prístupnému bývaniu, ktoré bolo aj z hľadiska mesačných platieb ľahko zvládnuteľné. Podniky budovali široké sociálne programy, v rámci ktorých uspokojovali rôzne potreby svojich zamestnancov.

Silný centralizmus, plánovanie, rozhodovanie o bytí, či nebytí každého jednotlivca malo za následok, že mnohí ľudia sa bezmyšlienkovite a pohodlne dali tzv. „vliecť životom“. Prestali byť strojcami svojho osudu a šťastia, skostnateli, prestali byť prístupní akýmkoľvek zmenám, nevládli svojmu životu.